V našich zemepisných šírkach, presnejšie na Slovensku a v Česku, nie je geopolitické uvažovanie o každodennom živote spoločnosti bežné. Má to ale za následok, že niekedy nepresne chápeme príčiny niektorých javov okolo nás, a preto ani nevieme ako spoločnosť na ne reagovať. My nemáme imperiálnu a koloniálnu mentalitu, ale skôr provinčnú. Strategické myslenie, ktoré je základom geopolitiky, nám preto často chýba.
Ten, kto sleduje dianie na Ukrajine v posledných rokoch, si nemohol nevšimnúť časté správy o rôznych vlnách zdražovania, ktoré ťažko skúšaných bežných Ukrajincov neustále postihujú. Ukrajinské médiá sú plné expertov, ktorí trápiacim sa Ukrajincom vysvetľujú, že ešte väčšie trápenie je pre nich to pravé orechové (medzi takýmito expertami vyniká dnes už žijúca legenda neoliberálnej ideológie pán multiminister Ivan Mikloš). Racionálny pozorovateľ si položí otázku, či dôvody zdražovania, ktoré ponúkajú Ukrajincom rôzni experti, sú tie skutočné a či na niektoré náhodou nezabúdajú.
Pokiaľ sa na zdražovanie na Ukrajine pozrieme z geopolitického a strategického pohľadu, odkryjú sa nám úplne iné možné dôvody, prečo majú obyvatelia Ukrajiny platiť stále viac a viac za svoje energie, potraviny ap., pričom podobný nárast na svojich mzdách nepozorujú.
Imperializmus vo svojej podstate znamená rozširovanie kontroly na iné územia nad inými národmi. Historicky je pre Európu, predovšetkým pre západnú, imperiálna politika modus operandi takmer tri tisícročia už od čias Starého Ríma. Najznámejším prejavom imperializmu je kolonializmus, ktorý dotiahli do dokonalosti práve západné krajiny. Berlínska konferencia z roku 1885 bola miestom, kde si imperiálne mocnosti rozdeľovali posledné zvyšky Afriky s cieľom vyhnúť sa vzájomným vojnám kvôli kolóniám. Pri pohľade na zoznam zúčastnených krajín uvidíme krajiny, v ktorých sa nahromadili bohaté skúsenosti so stratégiami a technikami imperializmu, a v ktorých cez Inštitucionálnu pamäť, tieto vedomosti pretrvávajú dodnes. Zhodou okolností na tom zozname nájdeme väčšinu krajín EU15. V 20. storočí, predovšetkým po 2. svetovej vojne došlo vo svete k vlne dekolonizácie a väčšina území vo svete za cenu veľkých obetí získala nezávislosť. Zväčša však nezávislosť de iure a nie de facto. Imperiálne techniky a stratégie sa pozmenili a ďalej rozvinuli do skrytejších a sofistikovanejších foriem.
Stratégia zdražovania energií na území, o ktoré je záujem je z historického hľadiska nová metóda, ale je už dobre otestovaná a ukázala sa ako veľmi úspešná. S obľubou ju využíva EÚ (rozumej západné krajiny, resp. ich korporácie) a bola implementovaná vo všetkých bývalých krajinách východného bloku, ktoré do EÚ chceli a chcú vstúpiť. Princíp je jednoduchý a implementačná fáza spolu s obdobím, kedy sa začnú prejavovať žiadané výsledky je zvyčajne päť až desať rokov.
Zdražovanie cien energií zvyčajne prichádza v balíku tzv. nevyhnutných reforiem, ktoré treba uskutočniť, ak chce krajina splniť podmienky pre vstup do EÚ. Každý chápe, že energetický vstup je v nejakej forme prítomný v každej výrobe. Zvyšovaním cien energií sa preto začne zdražovať výroba v krajine a tak začne stúpať cenová hladina. Zvyšovanie cenovej hladiny nad úroveň rastu miezd má samozrejme za následok pokles životnej úrovne obyvateľstva, z ktorého sa časť prepadne do chudoby. Nárast chudoby v spoločnosti má množstvo ďalších katastrofálnych následkov – zničené životy, emigrácia, chorobnosť, závislosti a ďalšie. V niektorých krajinách stratégia zdražovania priniesla aj priame obete na životoch - v Bulharsku sa na protest upálilo niekoľko ľudí. Imperiálna politika však s obeťami na životoch počíta. Jej podstatou je niečo niekomu vziať, a to bez obetí nejde.
Zvýšenie cenovej hladiny spôsobí to, že mnohé západné výrobky sa stávajú postupne čoraz viac cenovo konkurencie schopné a začne rásť ich dovoz (zdražovanie domácej výroby oslabí aj je exportnú konkurencie schopnosť). Západné korporácie majú vedecky do dokonalosti prepracované spôsoby manipulácie, ktoré nazývame reklamou a marketingom, a postupne tak zlikvidujú veľkú časť domácej výroby. Keď začnú krachovať domáci výrobcovia, uvoľní sa cesta k ich privatizácii, respektíve k predaju zahraničným korporáciám, ktoré ich za lacný peniaz prídu zachrániť. Takýmto spôsobom postupne krajina stratí kontrolu nad svojím trhom a nad svojou výrobnou bázou a dokonca aj nad pôdou.
Pokiaľ je mentalita domácej intelektuálnej triedy dostatočne provinčná, bude to nazývať rozvojom a úspechom. Na Slovensku a v Čechách máme v tomto smere dostatočne veľkú tradíciu. Výsledkom je strata veľkej časti suverenity krajiny, pretože rozhodujúca časť národného hospodárstva je v rukách západných korporácií. Ciele prevzatia kontroly nad cudzím územím a jeho populáciou sú naplnené a môže byť spustená ďalšia fáza, ktorou je maximalizácia extrakcie zdrojov všetkého druhu.
Ukrajina práve prechádza prvou fázou implementácie tejto imperiálnej stratégie (okrem ďalších). Sociálne dôsledky sa už prejavujú teraz, ale tie skutočne žiadané výsledky sa začnú objavovať až po niekoľkých rokoch (ide o strategickú politiku). Ukrajinská oligarchia má však krajinu už rozdelenú a i keď sa to nezdá, nie je bez rozumu. Preto bude klásť veľký odpor, ktorý vlastne už aj kladie, a preto tlak EÚ a USA narastá. Uvidíme do akej miery budú západné krajiny so svojimi stratégiami prevzatia kontroly [ne]úspešné. Zatiaľ sa im v prípade Ukrajiny darí len čiastočne. Arzenál majú však bohatý, a určite to len tak nevzdajú.